Založ si blog

Stabilita Republiky – 2. kapitola

Vo štvrtok ráno šiel na družstvo. Vrátil sa k načatej práci. Tentoraz však s rukavicami a štítom na tvári. Nechcel to totiž zažiť ešte raz. Pomaly vysýpal vápno do koryta. Vzal palicu a miešal ho. Keď sa mu zdalo, že už je dostatočne uhasené, načrel vedrom a postavil ho vedľa kravína.Chytil do ruky štetku, namočil ju a konečne začal natierať. Bielil asi pol hodinu, keď si povedal, že si trochu oddýchne. Rovnaký čas teda oddychoval. Keď videl, že ide predseda, rýchlo vstal a pokračoval. Keď o štvrtej skončil, mal polovicu dlhšej steny kravína obielenú. Bol sám na seba hrdý, že mu tak robota ide od ruky.

V ďalších dňoch ho však prvotný entuziazmus pozvoľna opúšťal a tá robota mu začala liezť na nervy. Dospelo to až do bodu, že pracoval len vtedy, keď išiel okolo predseda, alebo iný zamestnanec družstva.

„Isla, nemal si to mať už hotové?“ vravel mu predseda.

„To viete, s popálenými rukami sa nerobí dobre,“ vyhováral sa on. Po dvoch týždňoch to mal konečne urobené. Výsledný efekt však nestál za veľa. Dokonca sa kravín javil ešte horší, ako predtým. Samý fľak a šmuha. Predseda sa však nad to pokúsil preniesť. Dal Islovi dojiť kravy. Robil to dva dni. Potom mu dal vynášať hnoj. Robil to tri dni. Dal mu vyčistiť okolie družstva. Ani pri tom nevydržal dlho. Predseda už mal na krajíčku a viackrát ho chcel vyhodiť. Vždy sa však zaňho prihovorila jeho matka, ktorá predsedu poznala od detstva. Isla robil na družstve všetky možné zamestnania. Raz mu dal predseda s nádejou v hlase kľúče od traktora.

„Prosím ťa, nesklam ma.“

Bol práve čas zemiakových brigád. Preto Isla vyorával zemiaky. Predseda neustále čakal, kedy mu príde ktosi oznámiť, že Isla zasa čosi posral. No na jeho počudovanie nikto taký neprichádzal. Islovi to celkom šlo. Mesiac, čo chodil s traktorom ubehol hladko. Predseda si myslel, že Isla dostal konečne tú správnu prácu a prestal sa znepokojovať.

Jedného dňa šiel Isla na lúku, kde bola kopa hnoja. Naložili mu ju na vlečku a on sa poľnou cestou vracal späť. Boleli ho ruky a tak si ich dal za hlavu. Nikde nikoho, navyše rovinka, takže sa nemôže nič stať. Takto bezstarostne si jeho traktor odfukoval, keď zrazu sa prudko stočil volant. Nejaký výmoľ, alebo čo. Skončil v strome. Jemu sa nestalo nič, akurát si narazil ruku, ale škoda na traktore bola dosť vysoká. Predseda si neodpustil pätnásťminútový výstup na konci ktorého bola samozrejme výpoveď. Isla celý čas ani nemukol a počúval so sklonenou hlavou.

„Kaled, nemohol by si mu dať ešte jednu šancu?“ zasa sa raz u predsedu prihovárala za svojho syna Islova matka.

„Nie, nemohol.“

„Ale prečo?“

„Toto bola posledná kvapka. Ten chlap narobí viac škody, ako úžitku.“

„Ale kde teraz nájde prácu?“

„To nie je môj problém.“

„Ešte jednu, poslednú šancu mu daj.“

„Nie.“ Vytiahla zväzok bankoviek a položila ich na stôl.

„Vy ma chcete uplatiť? Veď to nedáva zmysel,“ čudoval sa predseda.

„Ty si ani nevieš predstaviť, aké mám s ním trápenie, keď je celé dni doma. Nerobí nič, ani prstom nepohne. Furt sa musím kvôli nemu zlostiť. Keď kdesi pracuje, mám božský kľud.“ Predseda si ju premeral pohľadom.

„Teta nebláznite. Tie peniaze potrebujete. A posledný krát vám vravím, že ho nevezmem späť. Nijako ma nepresvedčíte.“

Keď sa vrátila domov, Isla práve jedol polievku.

„Tak ako?“ otočil sa k nej. Neodpovedala. Vedel, že nepochodila.

„Ja za to nemôžem. Ja som sa snažil…“

„Ja za to môžem, nie?“ povedala a odišla z miestnosti. Pred matkou sa snažil tváriť, že ho to trápi. V skutočnosti mu to bolo jedno. Ba možno bol dokonca aj rád.

Keď dojedol aj druhé jedlo, vzal vetrovku, obul staré topánky a vykročil. Chcel sa trochu poprechádzať. Prešiel po lávke ponad potok a stúpal hore po lesnej ceste. Začul hluk. Rútila sa oproti nemu stará motorka s dvoma faganmi. Ustúpil nabok. Jačiac prefrčali okolo neho. Kráčal ďalej. Naraz sa ocitol na veľkej lúke. Našiel si miesto, kde mal najlepší výhľad a tam si sadol. Dedinu mal ako na dlani. V diaľke sa črtali aj iné obce, ako aj okresné mesto. Všetko obklopoval veniec hôr. Nad lesom sa dvíhal ľahký opar. Na protiľahlej lúke sa páslo stádo kráv. Zem na ktorej sedel, už bola trochu studená a aj vlhká, ale jemu to nevadilo. Zazdalo sa mu, že oproti čosi beží. Čoraz viac sa to približovalo. Zistil, že je to pes. Na okamih sa preľakol, no hneď prišiel na to, že je to jeho Mado.

„No čo ty tu robíš,“ chytil ho a začal sa s ním váľať. „Ako si ušiel, no ako,“ šteklil ho po bruchu. Mado mal z toho zjavne radosť. Keď sa dostatočne vybláznili, Isla si sadol a pozoroval krajinu. Mado urobil to isté. Tváril sa pri tom vážne a dôležito. Spozornel. Čosi zavetril. V momente akoby ho pružinou vystrelil. Trielil ako najatý.

„Hej, Mado, stoj!“ kričal za ním Isla. Netušil, za čím tak jeho pes upaľuje. Vzápätí to zistil. Zajac. Bežal za ním, vykrikoval, no jeho, ani zajaca nebolo.

„Mado!“ zakričal a hora mu odpovedala. Hľadal ho asi polhodinu, no potom to vzdal. Tou istou cestou sa vrátil späť.

„Mado ušiel,“ povedal matke, keď vošiel do kuchyne.

„Ale čoby ušiel. Teraz som mu dávala žrať.“

„Čo?“ nechápal Isla. Vyšiel von. Pred dverami sedel Mado. Šibalsky sa naňho usmieval.

„Ty nezbedník jeden. To sa ti fakt podarilo. Takto mi prejsť cez rozum,“ zasmial sa Isla.

Na druhý deň poslala Aziza svojho syna nakúpiť. Vzal dve plátenné tašky a šiel. Na druhý koniec dediny, kde bol obchod, to bola riadna štreka. Tam sa to ešte dalo, lebo to bolo z kopca. Ale späť a navyše s desaťkilovou záťažou to bolo horšie. Práve keď fučiac a vzdychajúc otváral Isla bráničku, zastavil ho poštár.

„Mám tu pre teba list,“ ziapal naňho z diaľky.

„Vďaka,“ riekol Isla, keď ho prevzal. Položil tašky v kuchyni a oznámil matke: „Prišiel mi list.“

„Od koho?“

„Čo ja viem.“

„Tak to otvor.“ Roztrhol obálku a letmo preletel obsah listu.

„No čo?“ bola zvedavá matka.

„To je povolávací rozkaz,“ pozrel na ňu on.

„Povolávací rozkaz?“

„Hej. Idem na vojnu.“

„Bože môj,“ sadla si a prežehnala sa, „tak predsa došlo aj na teba. Tak som sa bála, že to príde a ono to prišlo…“

„Ale mama. Veď to nie je nič strašné. Ja sa vám vrátim.“

„Synček môj,“ tuho ho objala.

„Ale veď nerobte z toho tragédiu.“

Deň prešiel tak, ako zvyčajne. Isla ho preflákal a Aziza porobila všetko potrebné okolo domu a zvierat.

„Idem do krčmy,“ zjavil sa pred ňou večer.

„Do krčmy?“

„Hej. Idem zapiť tú vojnu.“ Aj keď z Islu mnoho úžitku nebolo, nebol z tých, ktorí aj posledné prepijú v krčme. Raz za čas tam však zašiel. A ako spomínal, dnes mal na to dôvod.

„Á, Isla. Dlho si sa neukázal,“ privítal ho jeden kamarát.

„Servus chlapi,“ pozdravil a sadol si k stolu.

„A čo ty tu Isla?“ opýtal sa ďalší.

„Prišiel som si s vami pripiť na rozlúčku.“

„A čo ty vari niekam odchádzaš?“

„Hej.“

„A kde?“

„Dnes mi prišiel povolávací rozkaz.“

„Tak už aj ty,“ riekol zamyslene Ietos.

„Vedel som, že skôr či neskôr to príde.“

„Na front už šla polovica chlapov,“ povedal Dazid.

„Aj nám to za chvíľu príde,“ doplnil ho Makota.

„Ktovie, koľkí sa vrátime,“ hlesol Ietos.

„Ale choďte s takými rečami,“ odbil ich Isla, „ja náhodou strach nemám. A určite sa vrátim.“ Všetci boli ticho.

„No čo je to tu ako na pohrebe?“ zvýšil hlas Isla, „krčmár, päť pív a päť poldeci.“ Za pár minút to už bolo všetko na stole.

„Na čo si pripijeme?“ opýtal sa Makota, keď všetci držali v rukách poldecáky.

„Na Republiku,“ riekol oduševnene Isla a hodil to do seba.

„A ináč ako sa ti darí?“

„Celkom to ujde.“

„Robíš teraz niekde?“

„Momentálne nie.“

„Mňa tiež včera vyhodili,“ ozval sa Dazid.

„Ty si robil v tej fabrike na výrobu žiaroviek, nie?“

„Dvanásť rokov,“ zlostne povedal Dazid a odpil si riadny glg piva.

„Ešte ma teraz povolajú na vojnu a všetko bude v riti,“ dodal. „V totálnej riti.“

„Nevešaj hlavu, Dazid,“ povzbudzoval ho Isla, „teš sa z prítomnosti.“

„Tebe sa to hovorí,“ odvrkol.

„No ale chlapi nebuďte podráždení,“ povedal Ietos, „zoberiem teraz ja. Päť poldeci!“

„Voľakedy bývalo lepšie,“ zasnil sa Makota.

„Vždy bolo rovnako. Aj bude. Na hovno,“ schladil ho Dazid.

„Chceš mi povedať, že je lepšie žiť vo vojne ako v mieri?“

„Nie, to nie. Ja len hovorím, že nám budú vždy vládnuť takí, ktorí myslia len na seba a na ľudí zvysoka serú.“

„A ty by si bol iný, keby si bol na ich mieste?“ zasmial sa Isla.

„Bol by som iný.“

„No to určite.“ Teraz objednával Makota. A za ním Santel, ktorý tu len mlčky sedel. Ani inak nemohol. Bol totiž nemý. A tak to šlo stále dookola. Okolo dvanástej bolo na prítomných zjavne vidieť, že už majú dosť. Mleli len tak o ničom. Otvárali ústa, pričom čoraz častejšie z nich vychádzali nezrozumiteľné zvuky. Keď o jednej krčmár zatváral, dvaja s hlavou na stole a zvyšní traja sa o čomsi bavili, ale nebolo im rozumieť.

„Záverečná páni.“ Pomohol im na nohy a vyprevadil ich von. Ani sa veľmi nevzpierali. Isla sa zobudil so suchom v ústach a bolesťou hlavy. Ako sa dostal domov, si veľmi nepamätal. Postavil sa a ešte trochu nekoordinovanými pohybmi sa dostal do kúpeľne. Keď sa dostatočne napojil, šiel do kuchyne a čosi zjedol. Veľmi mu to však dole krkom nešlo. Obliekol sa, vzal povolávací rozkaz, ešte raz sa napil vody a vyrazil. Matka s ním. Cestou neprehovorili spolu ani slovo. Keď došli na železničnú stanicu, zistil, že nie je sám, kto dnes rukuje. Bolo tu okolo desať chlapov v jeho veku, všetci obklopení rodinami a tiež zopár mladších.

„Dávaj na seba pozor,“ poláskala ho matka po líci.

„Budem,“ odvetil on.

„Och, syn môj,“ tuho ho objala.

„Mama, neboj sa. Viem sa o seba postarať.“

„No, len aby…“ Z diaľky bolo vidieť prichádzať vlak. Isla nastúpil ako posledný. Azize sa vykotúľala z oka slza. Ešte na ňu raz pozrel a už ho nebolo. Stratil sa v útrobách vlaku.

140 rokov Košicko-bohumínskej železnice

06.04.2012

V týchto dňoch si pripomíname 140 rokov od otvorenia posledného úseku Košicko-bohumínskej železnice. Hneď na to sa stala najdôležitejšou dopravnou tepnou na Slovensku. Jej význam sa umocnil po vzniku ČSR, keď bola jediným spojivom s českými krajinami. Najväčší význam mala však pre kraje, ktorými prechádzala. Je známe, že kadiaľ prechádza železnica, tam je [...]

Ľahostajnosť – metla ľudstva

12.02.2012

George Bernard Shaw hovorí: „Najväčšie zlo, aké môžeme urobiť svojim blížnym nie je to, že ich nenávidíme, ale že sme voči nim ľahostajní. To je absolútna neľudskosť.“ A má skutočne pravdu. Za zlo vo svete nemôžu prírodné katastrofy, choroby, vojny, ale iba ľudská ľahostajnosť. Mnohí ľudia sa sťažujú na Boha, ako mohol toľko zla čo sa deje na [...]

Varga a Pišťanek jubilujú

26.07.2011

Nie, nejde o žiadne ich životné výročia. Album Konvergencie, ktoré Marián Varga nahral s Collegium Musicum oslavuje tento rok štyridsiatku a kniha Rivers of Babylon Petra Pišťanka dvadsať rokov. Konvergencie v hudbe a Rivers of Babylon v literatúre sa za ten čas stali skutočne kultovým dielami. V umení sú všetky možné rebríčky veľmi subjektívne. Niekto preto [...]

putin, kim

Putin podal Kimovi pomocnú ruku: Zablokoval dohľad OSN nad sankciami voči KĽDR

28.03.2024 22:10

Kroky Ruska podľa hovorcu amerického ministerstva zahraničných vecí Matthewa Millera "cynicky oslabujú" medzinárodný mier

Juraj Blanár

Blanár: Vstup do NATO bol významný krok, potvrdzujúci váhu aj dnes

28.03.2024 21:53

Aliancia je predovšetkým obranná a mierová organizácia, zdôraznil minister.

Izrael Palestína Hamas Vojna humanitárna pomoc

Súdny dvor nariadil Izraelu, aby nebránil humanitárnej pomoci smerujúcej do Gazy

28.03.2024 21:38

Hlavný súdny orgán OSN reagoval na podnety Juhoafrickej republiky. Tá obvinila Izrael z genocídy.

Tragická nehoda slovenského autobusu v Chorvátsku.

Autobus v JAR sa zrútil z mosta, zahynulo 45 cestujúcich

28.03.2024 21:15

Nehodu prežilo len osemročné dieťa, ktoré záchranári previezli s vážnymi zraneniami do nemocnice.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 6
Celková čítanosť: 9981x
Priemerná čítanosť článkov: 1664x

Autor blogu