„Nazdar Cueto,“ pozdravil. Poobzeral sa po kupé. Okrem neho tu sedeli dvaja muži a dve ženy. Jedno miesto bolo voľné.

„Môžem?“ opýtal sa Isla.

„No jasné, sadni si,“ povedal Cueto. Keď sa posadil, kamarát sa ho spýtal: „Kam si sa vybral?“

„Do Roteno Sacavese.“

„Čo vari aj teba povolali?“

„Hej. A teba?“

„Aj mňa.“

„Možno do priamych bojov ani nezasiahneme.“

„Možno. Aj keby sme mali bojovať, ja som si dal záväzok, že sa vrátim živý.“

„Pekné predsavzatie. Len či ho budú rešpektovať aj tí na druhej strane.“

Cesta do Roteno Sacavese bola dlhá a tak sa po čase nemali o čom baviť a iba mlčky hľadeli z okna a sledovali ubiehajúcu krajinu. Do cieľa cesty dorazili, keď na mesto začal padať súmrak. Keďže to bola konečná, ľudia sa hrnuli z vlaku ako včely z úľa.

„Nevieš, kde sú tie kasárne?“ opýtal sa Isla.

„Neviem, ale tamtí by to mohli vedieť,“ ukázal Cueto na skupinu mužov.

„Asi idú tiež do kasární,“ domnieval sa Isla. Keď sa ich opýtali, Islove domnienky sa potvrdili. Po pár minútach boli na mieste. Pri bráne sa museli legitimovať a ukázať povolávací list. Na vrátnici v budove sa legitimovali ešte raz. Potom ich postupne posielali nahých pred lekársku komisiu. Keď prišiel rad na Islu, opýtali sa ho na meno, priezvisko, dátum narodenia a ďalšie údaje. On na všetko odpovedal, aj keď nechápal prečo sa ho na to všetko pýtajú, keď majú všetky informácie o ňom pred sebou. Spýtali sa ho, či má, alebo mal všetky možné druhy chorôb. On na všetko odpovedal záporne. Podišiel k nemu lekár. Prezeral mu hlavu. Prikázal mu, aby otvoril ústa. Stlačil mu brucho a spýtal sa, či bolí. Isla povedal, že nie. Poklepal ho po chrbte, prikázal mu skrčiť sa a ešte raz poklepal. Nakoniec mu kázali čítať písmená na tabuli. Keď prečítal aj tie najmenšie, oznámili mu, že je spôsobilý a zavolali ďalšieho.

Keď vychádzal z miestnosti, dali mu oblečenie, ešus, mydlo a uterák. V ďalšej miestnosti mu prikázali sadnúť na stoličku a ujal sa ho holič. Behom pár minút neostalo po jeho neposlušných kaderiach ani stopy. Napokon všetkých nahnali do spŕch. Takto pekne čistým, vyumývaným ukázali ich izby. V každej sa tiesnili šiesti na troch poschodových posteliach. Ani si nestihli zložiť veci a už ich volali do jedálne. Všetci sa postavili do radu na polievku a zemiakovú kašu s plátkom hovädzieho. Keď došiel rad na Islu, naberač polievky znechutene naňho pozrel: „A to ti mám vyliať tú polievku na hlavu?“

Isla sa pozrel za seba. Všetci mali v rukách ešusy.

„Aha.“ Utekal späť po ten svoj a postavil sa na koniec radu. Ušla sa mu prevarená voda namiesto polievky a najhoršie zvyšky mäsa. Nejako to do seba dostal. Vrátili sa späť do izieb a svetlo zhaslo.

Na druhý deň sa nováčikovia zoradili na priestranstve pred kasárňou. Predstúpil pred nich generál Ospina Mubaran.

„Vojaci,“ začal hromovým hlasom, „dovoľte, aby som vás privítal v Roteno Sacavese. Dostalo sa vám cti bojovať za svoju vlasť so zbraňou v ruke. Viem, že sa vám istotne neodchádzalo ľahko. Väčšina z vás ste otcovia rodín a radšej by ste boli doma so svojimi najbližšími. Doba je však zlá a my vás potrebujeme na fronte, aby ste bránili záujmy vlasti, čiže aj vašich najbližších. Aby aj naďalej mohli vaše deti chodiť do školy, aby vaše ženy mali vždy z čoho navariť a aby sa z vašich domovov nevytratilo teplo a to aj doslovne. Aby ste si túto neľahkú úlohu a občiansku povinnosť mohli splniť, prišli ste sem. Tu z vás urobíme schopných, nebojácnych a odvážnych mužov odhodlaných položiť aj život za vlasť, za budúce generácie. Naučíme vás disciplíne…“ Generál prerušil rozprávanie a hľadel na muža, ktorý sem bežal a zaradil sa medzi ostatných.

„Ako sa voláte, vojak!“ zreval generál. Nastal šum.

„Vy, čo ste teraz prišli, ako sa voláte.“

„Ja?“

„Áno, vy!“ ziapal ešte hlasnejšie generál.

„Isla Dovan.“

„Prečo ste prišli až teraz?!“

„No, ja… zaspal som.“

„Vy ste zaspali!“ očervenel generál, „toto tu je vojsko! Toto nie je žiadny hotel! Ja tu hovorím o disciplíne a on povie, že zaspal. To sa mi snáď sníva.“ Chvíľu bolo ticho, keď generál povedal: „Dovan, máte tri dni basy. To vás naučí móresom.“ A tak Isla pobudol tri dni v miestnosti tri krát štyri metre s kovovou posteľou a otvorom na vykonávanie potreby.

„Ja už som tu dosť dlhú dobu, ale žeby niekto skončil v base hneď v prvý deň, to som ešte nezažil,“ povedal mu jeden, keď odtiaľ vyšiel. Isla si odvtedy dával veľký pozor, aby sa mu niečo podobné už nestalo. Hneď ako vyšiel z basy, mali podliezať pod tridsať centimetrov vysokým ostnatým drôtom.

„Posledný traja to zopakujú ešte raz,“ zahlásil veliteľ. Medzi poslednými troma skončil aj Isla a tak musel podliezať tristometrovú vzdialenosť ešte raz. Vyliezol odtiaľ spotený a zadychčaný.

„Čo je Dovan, nevládzete?“ zastavil sa pri ňom veliteľ.

„Ale nie…, to je dobré…“

„Vy nemáte žiadnu kondičku.“ Preto mu prikázal, aby urobil dve kolečká okolo kasární. Vrátil sa pred veliteľa s jazykom až po zem.

„Dovan, musíte na sebe pracovať. Nemyslite si, že to robíte pre moju márnomyseľnosť. Robíte to pre seba, aby ste sa z vojny vrátili živý.“

Potom im dali zbrane, avšak rozložené na súčiastky a prikázali im, aby ich zložili. Jeden vojak stojaci pri veliteľovi im ukázal ako na to a keď skončil, veliteľ povedal: „A teraz vy. Je to na čas, takže makajte. Tri, štyri… teraz.“ Všetci sa do toho pustili. Niektorým to šlo lepšie, iným menej. Našli sa aj takí machri, ktorí to mali za menej ako tridsať sekúnd.

„Tak čo je, Dovan,“ pristúpil k Islovi veliteľ, „všetci to urobili, niektorí aj viackrát a vy sa tu s tým seriete dvadsať minút.“

„Akosi mi to nejde.“

„Vojaci,“ zvýšil hlas veliteľ, „môžete ísť.“ Všetci sa zdvihli.

„Vy tu ostane Dovan a budete tu dovtedy, kým tú zbraň nezložíte.“ Isla zhlboka vydýchol. Nech sa snažil, ako sa snažil, nešlo mu to. Veliteľ stál vkuse pri ňom. Po hodine však stratil trpezlivosť a vykríkol: „Ak tú zbraň nezložíte, máte dva dni basy, Dovan!“ Zavolal jedného vojaka, aby mu ešte raz ukázal, ako na to. Nepomohlo. Keď odtiaľ po dvoch dňoch vyšiel, povedal si, že sa tam žiadnu cenu nevráti. Predsavzal si, že už sa bude skutočne snažiť a prekoná svoju lenivosť.

Strieľali na terč. Najskôr z desiatich metrov, dvadsiatich a napokon z tridsiatich. Veliteľ vkuse sledoval Islu. Mal naňho už od minula také nervy, že čakal, kedy zas čosi domrví, aby ho mohol poslať do chládku. Tentoraz však bol milo prekvapený. Islovi sa darilo veľmi dobre. Vždy trafil terč, aj pri tridsaťmetrovej vzdialenosti. Bolo na ňom vidieť, že sa veľmi snaží.

„To je všetko. Môžete ísť,“ zavelil veliteľ. Podišiel k Islovi.

„No, dnes vás musím pochváliť, Dovan. Bolo to celkom dobré.“

„Ďakujem pane.“

„Už sa vám tam nechce, čo?“ zaškeril sa.

„Veru nie.“

Po maratóne všelijakých cvičení dostali vojaci konečne zaslúžené voľno. V rámci tohto voľna sa konal turnaj v boxe, ktorý bol nápadom samotného generála. Tvrdil, že to mužov ešte viac zocelí. Aby sa prihlásilo čo najviac chlapov, pre víťaza určili pomerne vysokú odmenu. Určitá finančná čiastka čakala aj druhého a tretieho. Dokopy sa prihlásilo šesťdesiat ľudí. Najprv boxovali v skupinách každý s každým. Zo skupín potom postúpilo tridsaťdva najlepších. Z nich vzišli šestnásti, z tých ôsmi a z nich zasa štyria. Hoci stávkovanie bolo prísne zakázané, vojaci sa vedeli vynájsť a robili to aj tak. Výnimkou nebol ani Isla. Ani netušil, že mu to prinesie celkom slušný balík. Mal jednoducho nos na víťaza. Po strhujúcich semifinále spoznali finalistov a porazených. Keďže bolo dotované aj tretie miesto, boxovalo sa aj oň. Každý však s napätím očakával veľké finále. Keby tak dôstojníci vedeli, že v banku je oveľa viac ako je výhra pre víťaza.

Prvým finalistom sa stal Veľký Mobu, pre väčšinu istý víťaz ešte predtým, než sa začal samotný turnaj. Bol to dvojmetrový obor, ktorý snáď vážil tiež toľko a bicepsy mal hrubšie, ako priemerný chlap stehná. Päsť mal nie ako dve, ale ako štyri bežné päste. Väčšina jeho súperov sa nedostala ani do druhého kola.

Jeho rivala však nečakal nikto. Denyro Hainault meral 170 cm a vážil 62 kg. V očiach mal taký osamelý výraz. Bol však mocne stavaný a jeho hlavnou zbraňou bola šikovná práca rúk a nôh a jeho milimetrovo presné údery. Pri pohľade na jeho telesnú konštrukciu by nikto nečakal, že jeho údery budú také silné.

Na Mobuho bol kurz 1.25 a na Hainaulta 4.05. Isla išiel za bankárom. Povedal, že vsádza na Hainaulta a strčil mu do ruky bankovku s najvyššou nominálnou hodnotou.

„Si si istý?“ opýtal sa ho bankár. Prikývol. Súboj začal. Hala bola narvaná do prasknutia. Mobu začal podľa očakávania ofenzívne. Dvakrát sa zahnal, no Hainault sa uhol. Zahnal sa ešte raz. Hainault sa uhol a protipohybom mu vpálil do brucha. Mobu zreval. Hainault mu dal do nosa. Jeho protivník si kľakol. Z nosa sa mu rinula červená. Rozhodca začal odpočítavať. Mobu sa postavil. Obaja šli do rohov. Mobuovi dali do nosa tampóny. Ostatné kolá mali viacmenej podobný priebeh. Dostával skoro vždy len Mobu. Hainault utŕžil pár rán, ale nikdy nie do hlavy, alebo brucha. V poslednom kole bolo už všetko takmer rozhodnuté, keď Hainault dostal nadpozemsky silnú ranu do hlavy. Obecenstvo zhíklo. Hainault ležal na zemi a nejavil známky života. Akoby dostal baranidlom. Keď však začal rozhodca odpočítavať, začal sa hýbať a podarilo sa mu postaviť na nohy. Teda predsa len sa mu podarilo vyhrať. Rozhodca vzal jeho pravicu do ruky a zdvihol ju. Vtedy sa Hainault zosunul na zem. Pribehli zdravotníci s nosidlami a niesli ho preč. Bol v bezvedomí tri dni, no dostal sa z toho. Nebol však schopný boja a odviezli ho domov.

Isla zhrabol výhru. Bol na seba zaslúžene hrdý. Premýšľal, čo urobí s peniazmi, no nič ho nenapadalo. Kamaráti ho volali do krčmy. Povedal si, že to nie je zlý nápad. Víno tieklo potokom a krčmou sa ozýval krik a hlasná vrava. Pozýval každého, koho poznal a neskôr pozýval úplne všetkých bez ohľadu na to, či ich niekedy v živote videl.

Som veľmi rád, že sa Vám môj román páči a som vďačný za Vaše pozitívne reakcie. Ak ste zvedaví, aké budú ďalšie osudy Islu Dovana a ďalších protagonistov príbehu, môžete si knihu Stabilita Republiky kúpiť v každom dobrom kníhkupectve 🙂