A má skutočne pravdu. Za zlo vo svete nemôžu prírodné katastrofy, choroby, vojny, ale iba ľudská ľahostajnosť. Mnohí ľudia sa sťažujú na Boha, ako mohol toľko zla čo sa deje na svete, dopustiť. Nie, za to nie je zodpovedný Boh, ale samotní ľudia. Úzka skupina ľudí disponuje väčšinou bohatstva sveta. Na druhej strane miliardy ľudí trpia hladom a smädom, nie sú im dopriate najzákladnejšie životné potreby. Keby hŕstka bohatých premenila svoj majetok na jedlo a vodu, hladujúci a smädní na svete by zmizli. A s nimi aj kriminalita a ďalšie javy plynúce z ich súčasného postavenia. To sa však nestane, lebo hŕstka bohatých je voči masám chudákov ľahostajná. Mnoho prírodných katastrof by nebolo, nebyť devastovania životného prostredia. Devastácia však neskončí, pretože hŕstka vyvolencov je ľahostajná k prírode. Dôležité sú najmä zisky.
Toto všetko sú globálne problémy s ktorými obyčajný jedinec neurobí nič. Želanie si zmeny môže byť len zbožným prianím, nereálnou utópiou. Aj obyčajný človek, ktorý nemá milióny, môže pomôcť tým, ktorí sú na tom horšie ako on. Prečo je potom u nás toľko bezdomovcov, obetí domáceho násilia, detí v detských domovoch, ľudí žijúcich na hranici chudoby, starých a chorých ľudí o ktorých sa nemá kto postarať? Pre ľahostajnosť. Áno, sú ľudia ktorí pomáhajú, ale stále je ich málo. Keby všetci čo majú zdravé ruky ich priložili k dielu, nebolo by plaču a utrpenia. Lenže my si radšej sedíme doma v teple a o nič sa nestaráme. Utrpenie iných sa nás netýka. Každý máme vlastné starosti. To si povedia všetci a potom náš svet vyzerá tak ako vyzerá. Niektorí z nás, aby sme učinili zadosť svojmu svedomiu občas prispejeme na charitatívne účely. Samozrejme, každý cent na dobré ciele je obrovským darom. Popritom však môžeme pomôcť aj konkrétnym činom. Pomôcť navariť polievku bezdomovcom, nahlásiť na polícii trestný čin, bezplatne vyčistiť od smetí svoje okolie. Môžeme urobiť toľko vecí, aby tu po nás niečo ostalo aj keď my tu už nebudeme. Na činy sme však zbabelí a príliš pohodlní. A najmä egoisti. Ľahostajnosť je vlastná sestra egoizmu.
Sám nie som iný. Človek nežije vo vzduchoprázdne a nutne sa na ňom prejavia vplyvy okolia. Ale snažím sa. Niekedy som len tak, aj keď s výčitkami, prešiel okolo predajcu Nota Bene. Teraz si ho už aj kúpim. Občas hodím mincu bezdomovcovi, ktorý na ulici hrá na nejaký hudobný nástroj. Vhodím pár drobných do pokladničky v kostole. Tieto veci som predtým nerobil. Viem, že to nie je veľa, ale som rád aj za to málo, lebo verím, že od toho sa môžem odraziť aj k odvážnejším činom. Je to malý krok pre ľudstvo, ale veľký pre človeka.
Začnime malými vecami, napohľad nepodstatnými banalitami a z tohto semienka vyrastie obrovský strom. Len musí mať dobré podmienky pre svoj rast.
Na záver jedno podobenstvo:
Jedného dňa zomrel istý bohabojný mních. Celý život dodržiaval božie prikázania, modlil sa, robil všetko pre slávu božiu. Vytváral kódexy, napísal mnoho kníh, maľoval nádherné fresky, usilovne pracoval okolo kláštora.
Prišiel pred nebeskú bránu, ale sv. Peter ho nechcel pustil dnu.
„Ale prečo?“ nechápal mních a bolo mu do plaču, „veď som nič neurobil!“
„Práve preto, že si nič neurobil. Síce ani zlé, ale ani dobré.“
Na to aby zlo na svete zvíťazilo stačí jediné – aby dobrí ľudia neurobili nič.